Černobyľská havária v roku 1986

Černobyľ – slovo, ktoré každý z nás pozná. Černobyľská havária sa stala 26. apríla 1986 v jadrovej elektrárni v ukrajinskom Černobyle (vtedy časť Sovietskeho zväzu). Išlo o jednu z dvoch najhorších jadrových havárií v histórii jadrovej energetiky, podľa medzinárodnej stupnice jadrových udalostí INES išlo o haváriu stupňa 7, čiže najvyššieho stupňa. Druhou vážnou haváriou bola havária elektrárne Fukušima v Japonsku v marci 2011.

 

Zničenie reaktora

Počas riskantného pokusu v Černobyle došlo k prehriatiu a následnej explózii jedného z reaktorov. Jadro reaktora, bezpečnostné systémy a väčšina konštrukcií nesúcich jadro reaktora boli zničené alebo ťažko poškodené. Okolie reaktora bolo kontaminované aktívnymi úlomky jadra a kusmi palivových tyčí. Namerané dávky gama žiarenia boli hrozivé – v reaktore prekročili hodnotu 5 000 R (röntgenov) za hodinu, v okolí bloku číslo 4 dosiahli hodnôt 2 000 R za hodinu (smrteľná dávka pre človeka je 500 R počas 5 hodín).

Do vzduchu sa uvoľnil rádioaktívny mrak, ktorý postupoval cez západnú časť Sovietskeho zväzu, Východnú Európu a Škandináviu do celej severnej pologule.

zniceny cernobylsky reaktor

Zničený černobyľský reaktor

Boli ťažko kontaminované rozsiahle oblasti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska, čo si vyžiadalo evakuáciu a presídlenie viac ako 350 000 ľudí (WHO, 2005). Približne 60% rádioaktívneho spadu skončilo v Bielorusku. Nehoda zvýšila obavy o bezpečnosť sovietskeho jadrového priemyslu, spomalila na mnoho rokov jeho expanziu a zároveň prinútila sovietsku vládu prehodnotiť mieru utajovania. Nástupnícke štáty po rozpade Sovietskeho zväzu – Rusko, Ukrajina a Bielorusko dodnes nesú bremeno pokračujúcich nákladov na dekontamináciu a liečenie ochorení spôsobených černobyľskou haváriou. Je ťažké presne zaznamenať počet úmrtí spôsobených udalosťami v Černobyle – odhady sa pohybujú od sto až sto päťdesiatich osôb (WHO) po bezmála milión (bludy šírené zelenými magormi). Havária a jej dopady sú stále predmetom skúmania.

 

Elektráreň

Černobyľská elektráreň sa nachádza 2 km od mesta Pripjať, 18 km od mesta Černobyľ, 16 km od hraníc s Bieloruskom a 110 km severne od Kyjeva. Skladá sa zo štyroch reaktorov, každý s výkonom 950 MW elektrickej energie (3,2 GW tepelnej energie), ktoré v čase havárie dohromady produkovali asi 10% ukrajinskej elektriny. Stavba elektrárne začala v 70. rokoch 20. storočia, reaktor č. 1 bol dokončený v roku 1977, nasledovaný č. 2 (1978), č. 3 (1981) a č. 4 (1983). Dva ďalšie reaktory (č. 5 a č. 6, každý tiež s kapacitou 950 MW) boli v dobe havárie rozostavané.

Všetky štyri reaktory boli typu RBMK-1000, teda chladené obyčajnou vodou a moderované grafitom.

 

Havária

V sobotu 26. apríla 1986 v 1:23:58 miestneho času sa vo štvrtom reaktore černobyľskej elektrárne (známom ako Černobyľ-4) odohrala katastrofálna explózia, ktorá odtrhla veko reaktora, vyústila v požiar, sériu ďalších explózií a skončila roztavením reaktora.

 

Príčiny

Katastrofa je prisudzovaná zlej konštrukcii reaktora, jeho kontra-intuitívnym vlastnostiam, nedodržaniu podmienok, pre ktoré bol plánovaný pokus pripravený, a všeobecného nedostatku bezpečnostnej kultúry. Rovnako ako v Three Mile Island bol druhotným faktorom prispievajúcim k havárii fakt, že elektrárenskí operátori neboli dostatočne vyškolení a oboznámení s mnohými charakteristikami reaktora.

Jedným z problémov bola nedostatočná komunikácia medzi vedúcimi bezpečnostnými pracovníkmi a operátormi ohľadom príkazu vykonať nočný experiment. Navyše, kvôli nedostatočnému preškoleniu operátori dostatočne nechápali, ako reaktor pracuje pod nízkym stupňom reaktivity. V súlade s podmienkami experimentu bolo niekoľko bezpečnostných systémov vyradených z prevádzky. Experiment mal totiž overiť, či bude elektrický generátor (poháňaný parnou turbínou) po rýchlom uzavretí prívodu pary do turbíny schopný pri svojom zotrvačnom dobehu ešte zhruba 40 sekúnd napájať čerpadlá havarijného chladenia.

Veľa technických rysov reaktora bolo považovaných za vojenské tajomstvá a operátori o nich nemali potuchy. Reaktor mal predovšetkým nebezpečne veľký kladný dutinový koeficient reaktivity. Veľmi významnou chybou reaktora bola tiež konštrukcia jeho regulačných tyčí. Regulačné tyče neboli celkom naplnené; vo chvíli, keď sa zasúvali, bola na prvých pár sekúnd chladiaca kvapalina nahradená dutými časťami regulačných tyčí. Keďže chladiaca kvapalina (voda) je pohlcovač neutrónov, výkon reaktora v tej chvíli stúpol. Toto neintuitívne chovanie reaktora pri zasúvaní regulačných tyčí operátori vôbec nepoznali.

 

Udalosti

Na 25. apríla 1986 bolo naplánované odstavenie reaktora číslo 4 pre pravidelnú údržbu. Bolo rozhodnuté využiť túto príležitosť na otestovanie schopnosti turbínového generátora reaktora vyrábať patričné množstvo elektriny na napájanie bezpečnostných systémov reaktora (predovšetkým vodných púmp) v prípade súčasného výpadku energie z reaktora a vonkajších zdrojov elektrickej energie. Konštruktéri elektrárne počítali s tým, že v takom prípade by mala roztočená turbína poskytnúť dostatok energie potrebnej pre bezpečné odstavenie reaktora. K vyskúšanie, či je tomu tak skutočne, malo pôvodne dôjsť ešte pred spustením reaktora, ale politický tlak na rýchle uvedenie elektrárne do činnosti spôsobil, že celá séria prevádzkových testov bola odložená.

Podľa plánu experimentu mal byť reaktor použitý na roztočenie turbíny, potom mala byť turbína od reaktora odpojená a mala sa ďalej točiť len vlastnou zotrvačnosťou. Výstupný výkon reaktora bol znížený z normálneho výkonu 3,2 GW na 700 MW tepelného výkonu, aby test prebiehal pri bezpečnejšom, nízkom výkone. Počas oneskorenia na začiatku experimentu však skutočný výstupný výkon z neznámych dôvodov klesol až k 30 MW. Následkom toho sa zvýšila koncentrácia neutróny pohlcujúceho produktu štiepenia – xenónu 135; tento produkt by sa normálne pri vyšších hodnotách výkonu v reaktore hneď premieňal ďalej. Tomuto javu spojenému s prechodným poklesom reaktivity sa hovorí xenónová otrava reaktora. Ďalší súvisiaci jav, ktorý obsluhe hrozil, bol pád reaktora do stavu tzv. „jódovej jamy“. Vplyvom prudkého zníženia výkonu alebo náhleho odstavenia sa výrazne uplatnia parazitné rádionuklidy, najmä izotop jódu, vznikajúce pri štiepnej reakcii v palivových článkoch. Má výraznú absorpciu podobne ako xenón. Po dobu mnohých hodín nedovolí obnoviť činnosť reaktora, kým nedôjde k samovoľnému rozpadu izotopu s následnou možnosťou opätovného začatia štiepnej reakcie a zvýšenie reaktivity. V experimente by nebolo možné pokračovať a reaktor by musel zostať nejakú dobu mimo prevádzky. Obsluha sa snažila zvýšiť výkon a udržať reaktor v chode vysúvaním regulačných tyčí. Operátori pritom mali udržiavať tzv. operatívne zásoby reaktivity a tento predpis nedodržali. Neboli informovaní, prečo je to dôležité, a technicky nemali možnosť aktuálnu zásobu počas experimentu sledovať.

Hoci sa nedarilo dostatočne zvýšiť výkon, osádka sa rozhodla nezastaviť reaktor a pokračovať v experimente pri 200 MW namiesto plánovaných 700 MW. Kvôli nadbytku neutróny pohlcujúceho xenónu 135 boli regulačné tyče vysunuté z reaktora o niečo ďalej, než by bolo pri normálnom bezpečnom riadení prípustné. Ako súčasť experimentu boli 26. apríla v 1:05 spustené vodné pumpy poháňané turbínovým generátorom. Takto generovaný vodný tok prekročil medze stanovené bezpečnostnou reguláciou. Vodný tok sa ešte zvýšil o 1:19; a pretože voda tiež pohlcuje neutróny, toto ďalšie zvýšenie vodného toku si vynútilo dokonca odstránenie aj manuálne ovládaných regulačných tyčí, čo vytvorilo vysoko nestabilné a nebezpečné prevádzkové podmienky. Napriek tomu žiadny predpis nezakazoval, aby všetky pumpy pracovali naplno.

V 1:23:04 začal experiment. Nestabilný stav reaktora sa nijak neprejavil na kontrolnom paneli a nezdalo sa, že by sa ktokoľvek z posádky reaktora obával nebezpečenstva. Prívod elektriny do vodných púmp bol vypnutý, a pretože ich turbínový generátor poháňal iba zotrvačnosťou, vodný tok sa zmenšoval. Turbína bola odpojená od reaktora a tlak pary v jadre reaktora sa zvyšoval. Ako sa chladiaca kvapalina zahrievala, v jej potrubí sa začali vytvárať vrecká pary. Návrh RBMK grafitom moderovaného reaktora v Černobyle sa vyznačuje veľkým pozitívnym dutinovým koeficientom, čo znamená, že pri absencii neutróny pohlcujúceho efektu vody sa výkon reaktora prudko zvyšuje a reaktor sa postupne stáva stále nestabilnejším a nebezpečnejším.

cernobylsky reaktor RBMK-1000

Černobyľský reaktor RBMK-1000

V 1:23:40 stlačili operátori tlačidlo „AZ“ (аварийная защита – havarijná ochrana), ktoré slúži na rýchle odstavenie reaktora – ide o kompletné zasunutie všetkých regulačných tyčí, vrátane manuálne ovládaných tyčí, ktoré boli vytiahnuté skôr. Nie je jasné, či išlo o núdzové opatrenie, alebo či to bol rutinný krok zastavenia reaktora po skončení experimentu (zastavenie reaktora bolo i tak naplánované pre pravidelnú údržbu). Zvyčajne sa predpokladá, že rýchle odstavenie bolo spustené ako odpoveď na neočakávané prudké zvýšenie výkonu.

Naproti tomu Anatolij Stepanovič Djatlov, prevádzkový zástupca hlavného inžiniera Černobyľskej jadrovej elektrárne, ktorý za haváriu nepriamo mohol, napísal vo svojej knihe: „Pred 1:23:40 systém centrálnej kontroly nezaregistroval žiadne zmeny parametrov, ktoré by mohli ospravedlniť rýchle odstavenie. Komisia nazhromaždila a analyzovala veľké množstvo materiálov a ako sa vyslovila vo svojej správe, nemohla nájsť dôvod, prečo bolo rýchle odstavenie spustené. Nie je potrebné hľadať dôvod. Reaktor bol po skončení experimentu jednoducho odstavený.“

Kvôli pomalému mechanizmu zasúvania regulačných tyčí (18 až 20 sekúnd), prázdnym koncom tyčí a dočasnému odpojeniu chladiaceho okruhu, došlo vplyvom rýchleho odstavenia reaktora k zvýšeniu rýchlosti reakcie. Zvýšená produkcia tepla spôsobila deformáciu vedenia regulačných tyčí. Tie sa zasekli  v jednej tretine a neboli preto schopné zastaviť reakciu. V 1:23:47 vzrástol výkon reaktora asi na 30 GW, t. j.: desaťkrát viac ako bol normálny operačný výstup. Palivové tyče sa začali taviť a prudko zvýšený tlak pary spôsobil veľkú parnú expanziu, ktorá odhodila a zničila kryt reaktora s hmotnosťou 1 000 t a potrhala chladiace potrubia. Asfalt na streche budovy sa vznietil od žeravých trosiek vyletujúcich z reaktora a následne sa strecha prepadla.

V dôsledku znižovania nákladov na výstavbu nebola konštrukcia jeho protihavarijného plášťa – v pomere k veľkosti reaktora – dostatočne dimenzovaná. To dovolilo rádioaktívnej kontaminácii uniknúť do atmosféry bezprostredne potom, čo parná explózia spôsobila puknutie primárnej tlakovej nádrže. Akonáhle bola odhodená časť strechy, prístup kyslíka spolu s extrémne vysokou teplotou paliva a grafitového moderátora reaktora spôsobil, že grafit začal horieť. Tento požiar veľkou mierou prispel k rozptýleniu rádioaktívneho materiálu a celkovej kontaminácii vonkajších oblastí.

Existujú spory ohľadom presného poradia udalostí po 1:22:30 miestneho času vďaka nezrovnalostiam medzi správami očitých svedkov a záznamami z elektrárne. Najprijímanejšia verzia bola popísaná vyššie. Podľa tejto teórie nastala prvá explózia asi o 1:23:47, sedem sekúnd potom, čo operátori spustili „rýchle odstavenie“. Niekedy sa tvrdí, že explózia nastala skôr, alebo že nasledovala okamžite po aktivácii havarijnej ochrany (to bola pracovná verzia sovietskej komisie študujúcej haváriu). Rozdiel je dôležitý, pretože ak by sa reaktor dostal do kritického stavu niekoľko sekúnd po spustení rýchleho odstavenia, jeho zlyhanie sa musí pripísať zlej konštrukcii regulačných tyčí, naproti tomu explózia v okamihu spustenia rýchleho odstavenia by skôr ukazovala na chybu operátorov. Slabá seizmická udalosť, podobná zemetraseniu s magnitúdou 2,5, bola v čase 1:23:39 v oblasti Černobyľu skutočne zaznamenaná. Táto udalosť mohla byť spôsobená explóziou alebo mohlo ísť len o náhodnú zhodu okolností. Situáciu komplikuje fakt, že tlačidlo AZ-5 (spustenie mechanizmu rýchlej odstávky reaktora) bolo stlačené viac ako raz a Alexander Akimov, vedúci smeny, ktorý tlačidlo AZ-5 stlačil (zomrel o dva týždne neskôr), povedal tesne pred smrťou: „Neviem, ako sa to mohlo stať. Všetko som urobil, ako som mal.“

 

Okamžité riadenie krízy

Rozsah tragédie bol ešte zhoršený nekompetenciou miestneho vedenia a nedostatkom príslušného vybavenia. Všetky dozimetre v budove štvrtého reaktora okrem dvoch mali limit 1 mR/s (miliröntgen za sekundu), t. j. 3,6 R/hod. Zostávajúce dva mali limit 1 000 R/s, ale prístup k jednému z nich bol zablokovaný explóziou a druhý zlyhal hneď po zapnutí. Preto si smena v reaktore mohla byť istá iba tým, že hodnoty radiácie vo väčšine budov reaktora presahujú hodnoty 4 R/hod (skutočná úroveň bola v niektorých oblastiach viac ako 20 000 R/hod). To dovolilo náčelníkovi smeny Alexandrovi Akimovovi predpokladať, že reaktor zostal nedotknutý. Dôkazy opaku, ako napríklad kúsky grafitu a paliva reaktora ležiace okolo budov, sa ignorovali a údaje iného dozimetra prineseného o 4:30 miestneho času boli odmietnuté s tým, že prístroj musí byť chybný. Akimov zostal so zmenou v budove reaktora až do rána a pokúšal sa do reaktora pumpovať vodu. Nikto nenosil ochranný oblek. Väčšina z nich, vrátane Akimova samotného, zomrela na ožiarenie v priebehu troch týždňov po havárii.

Čoskoro po havárii prišli hasiči uhasiť ohňa. Nikto im nepovedal, že sutiny a dym sú nebezpečne rádioaktívne. Príčinu požiaru nepoznali a preto hasili vodou aj reaktor samotný, v ktorom bola teplota asi 2 000 °C. Pri tejto teplote sa voda rozkladala na vodík a kyslík a opätovné zlučovanie týchto látok sprevádzali výbuchy, ktoré ďalej prispeli k úniku rádioaktivity. Otvorené ohne boli uhasené v 5 hodín, mnoho hasičov však utrpelo ožiarenie vysokými dávkami radiácie. Vládny komisár určený na vyšetrenie havárie pricestoval do Černobyľa ráno 26. apríla. V tej chvíli boli už dvaja ľudia mŕtvi a 52 bolo hospitalizovaných. V noci z 26. na 27. apríla – viac ako 24 hodín po explózii – komisár, konfrontovaný s dostatočnými dôkazmi o vysokej úrovni radiácie a s množstvom prípadov ožiarenia, musel pripustiť zničenie reaktora a prikázať evakuáciu blízkeho mesta Pripjať.

Aby obmedzila rozsah katastrofy, poslala sovietska vláda na miesto pracovníkov, aby ich vyčistili. Mnoho „likvidátorov“ (členov armády a iných pracovníkov) tam bolo poslaných ako do normálneho zamestnania. Väčšine sa nikto nezmienil o akomkoľvek nebezpečenstve. Nemali k dispozícii ochranné obleky. Najhoršie rádioaktívne trosky vyvrhnuté z reaktora boli pozbierané a umiestnené do budov. Reaktor sám bol pokrytý vrecami s pieskom zhadzovanými z vrtuľníkov (okolo 5 000 ton počas týždňa po havárii), pričom poškodená strecha nevydržala také zaťaženie a časť sa jej prepadla. Tým sa uvoľnila ďalšia radiácia a mnoho vojakov bolo ťažko ožiarených. Únikom rádioaktívneho materiálu do ovzdušia sa podarilo zamedziť až po deviatich dňoch od havárie. Aby bol reaktor a jeho obsah zapečatený, bol okolo neho rýchlo postavený veľký betónový sarkofág.

Okamžité následky

203 ľudí okamžite hospitalizovali, 31 z nich zomrelo (28 na akútnu chorobu z ožiarenia). Mnohí z nich boli hasiči a záchranári snažiaci sa dostať haváriu pod kontrolu, ktorí neboli plne informovaní, aké nebezpečné ožiarenie (z dymu) je. 135 000 ľudí bolo z oblasti evakuovaných, vrátane 50 000 z blízkeho mesta Pripjať. Ministerstvo zdravotníctva predpokladá po nasledujúcich 70 rokov 2% zvýšenie úrovne rakoviny u väčšiny obyvateľstva, ktorá bola zasiahnutá 5 až 12 EBq (t. j. 5 – 12 × 1 018 Bq) rádioaktívneho zamorenia uvoľneného z reaktora.

Analýza IAEA z roku 1986 označila za hlavnú príčinu havárie činnosť operátorov. V januári 1993 však vydala IAEA revidovanú analýzu, v ktorej hlavnú vinu prisúdila konštrukcii reaktora a nie chybe operátorov.

Černobyľský 4. reaktor obsahoval asi 190 ton oxidu uraničitého a produktov štiepenia. Odhady množstva uniknutého materiálu sa pohybujú medzi 13 a 30 percentami.

Kontaminovaný materiál z černobyľskej havárie nebol jednoducho rozprášený po okolitej krajine, ale roztrúsil sa nepravidelne v závislosti od počasia. Podľa správ sovietskych a západných vedcov dopadlo z kontaminácie, ktorá postihla územie bývalého Sovietskeho zväzu, 60% na Bielorusko. Taktiež bola kontaminovaná rozsiahla oblasť Ruskej federácie južne od Briansku a časti severozápadnej Ukrajiny.

Na počiatku bol Černobyľ utajovanou katastrofou. Prvé dôkazy, že sa stala veľká jadrová havária, nepriniesli sovietske zdroje, ale pochádzali zo Švédska. 27. apríla pracovníci Forsmarkskej jadrovej elektrárne (približne 1 100 km od Černobyľu) našli rádioaktívne častice na svojom oblečení. Pátranie preukázalo, že problém nie je vo švédskych elektrárňach, čo ukázalo na vážny jadrový problém v západnej časti Sovietskeho zväzu. Ešte 1. mája sa v Kyjeve konali obvyklé prvomájové manifestácie, pretože obyvateľstvo nebolo o katastrofe informované. Tzv. preteky mieru (Varšava-Berlín-Praha) boli dokonca v týchto dňoch premiestnené z ČSSR do Kyjeva. Oficiálne nebolo informované o zamorení ani obyvateľstvo vtedajšieho Československa, hoci zvýšenú rádioaktivitu zaznamenali pracovníci elektrárne Dukovany už v pondelok 28. apríla 1986.

 

Krátkodobé dopady

 

Pracovníci a likvidátori

Pracovníkov zúčastňujúcich sa obnovy a čistenia po havárii zasiahli vysoké dávky radiácie. Vo väčšine prípadov neboli vybavení osobnými dozimetrami merajúcimi množstvo prijatej radiácie, takže veľkosť týchto dávok mohli odborníci len odhadovať. Aj tam, kde sa dozimetre používali, sa dozimetrické procedúry odlišovali. O niektorých pracovníkoch sa predpokladá, že odhady dávok radiácie v ich prípade sú omnoho presnejšie ako u iných. Podľa sovietskych odhadov sa 300 000 až 600 000 ľudí zúčastnilo vyčistenia 30 km evakuačnej zóny okolo reaktora, ale mnoho z nich vstúpilo do zóny až 2 roky po havárii. (Odhady množstva „likvidátorov“ – pracovníkov privezených do oblasti na riadenie krízy a práce na obnove – sa líšia. Svetová zdravotnícka organizácia napríklad uvádza sumu 800 000, a tiež Rusko počíta medzi likvidátorov niektorých ľudí, ktorí v skutočnosti v kontaminovaných oblastiach nepracovali). V prvom roku po havárii sa množstvo ľudí pracujúcich na vyčistení zóny odhadovalo na 211 000 a títo pracovníci dostali odhadovanú priemernú dávku 165 mSv (16,5 Rem).

 

Civilisti

Niektoré deti boli v kontaminovaných oblastiach vystavené vysokým dávkam až 50 Gy, čo zvýšilo výskyt rakoviny štítnej žľazy, pretože prijímali rádioaktívny jód, izotop s krátkym polčasom rozpadu, z miestneho kontaminovaného mlieka. Niekoľko štúdií potvrdzuje, že výskyt rakoviny štítnej žľazy medzi deťmi v Bielorusku, Ukrajine a Rusku prudko vzrástol. IAEA poznamenáva, že „1 800 zdokumentovaných prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí, ktorým bolo 14 a menej rokov vo chvíli, keď sa stala havária, je oveľa vyššia hodnota než normálna“, ale neuvádza očakávanú bežnú úroveň. Vyskytujúce sa typy detskej rakoviny štítnej žľazy sú veľké a agresívne, ale ak sa podarí ich včas rozpoznať, možno ich vyliečiť. Liečba spočíva v operácii po ktorej nasleduje aplikácia rádioaktívneho jódu 131 na potlačenie metastáz. Táto liečba sa doposiaľ javí ako úspešná pri všetkých diagnostikovaných prípadoch.

Na konci roku 1995 spojila Svetová zdravotnícka organizácia takmer 700 prípadov rakoviny štítnej žľazy u detí a adolescentov s černobyľskou haváriou a medzi nimi asi 10 úmrtí pripísala radiácii. Na druhú stranu, zo zaznamenaného výrazného nárastu rakoviny štítnej žľazy vyplýva, že je aspoň čiastočne dôsledkom röntgenovania. Typická doba prepuknutia radiáciou vyvolanej rakoviny štítnej žľazy je asi 10 rokov, ale zvýšenie detskej rakoviny štítnej žľazy v niektorých regiónoch je pozorované už od roku 1987. Pravdepodobne sa toto zvýšenie buď nevzťahuje k havárii, alebo sme doteraz mechanizmu stojacemu za ním správne neporozumeli.

Doteraz nie je možné rozpoznať žiadne zvýšenie prípadov leukémie, očakáva sa však, že bude jasne zaznamenané v nasledujúcich niekoľkých rokoch spoločne s nárastom výskytu iných rakovín, aj keď pravdepodobne štatisticky nerozpoznateľným.

 

Dlhodobé dôsledky

Čoskoro po havárii bol najväčším zdravotným rizikom rádioaktívny jód 131I s polčasom rozpadu 8 dní. Dnes budí najväčšie obavy kontaminácia pôdy izotopmi stroncia 90Sr a cézia 137Cs, ktoré majú polčas rozpadu okolo 30 rokov. Najvyššie koncentrácie 137Cs boli nájdené v povrchových vrstvách pôdy, kde sú absorbované rastlinami, hmyzom a hubami a dostávajú sa tak do miestneho potravinového reťazca. Skoršie testy (okolo roku 1997) ukázali, že v kontaminovaných oblastiach množstvo 137Cs v stromoch stále vzrastá. Existujú dôkazy, že sa kontaminácia presúva do podzemných zásobární podzemnej vody a uzavretých vodných rezervoárov ako sú jazerá a rybníky (2001, Germenchuk). Predpokladá sa, že hlavným spôsobom odstránenia kontaminácie bude prirodzený rozpad 137Cs na stabilný izotop bária 137Ba, pretože vymývanie dažďom a povrchovou vodou sa ukázalo ako zanedbateľné.

 

Globálny dopad

Ako dokladajú poznámky IAEA, hoci černobyľská havária uvoľnila toľko rádioaktívnej kontaminácie ako 400 bômb z Hirošimy, bola jej celková veľkosť asi 100 × až 1 000 × menšia než kontaminácia spôsobená atmosférickými testami jadrových zbraní v polovici 20. storočia. Možno preto tvrdiť, že hoci bola havária v Černobyle obrovskou lokálnou katastrofou, neprerástla do globálnej katastrofy.

 

Vplyv na prírodu

Podľa správ sovietskych vedcov na prvej medzinárodnej konferencii o biologických a rádiologických aspektoch černobyľskej havárie (ktorá sa uskutočnila v septembri 1990) dosiahla úroveň spadu v 10 km zóne okolo elektrárne až 4,81 GBq/m². Takzvaný „Červený les“ z borovíc zničený silným rádioaktívnym spadom leží v tejto 10 km zóne a začína hneď za komplexom reaktora. Názov lesa pochádza z dní po havárii, kedy sa farba stromov zmenila na tmavočervenú, ako postupne hynuli na následky ožiarenia. Počas čistiacich operácií po havárii bola väčšina zo 4 km² lesa zrovnaná so zemou a spálená. Územie Červeného lesa zostalo jednou z najviac kontaminovaných oblastí na svete. Na druhú stranu sa ukazuje, že ide o lokalitu bohatú na výskyt mnohých ohrozených druhov, pretože nie je osídlená človekom.

Červený les pri černobyľskej elektrárni

Červený les pri černobyľskej elektrárni

 

Evakuácia

Sovietski zodpovední činitelia začali evakuáciu obyvateľov z oblasti Černobyľu 36 hodín po havárii. V máji 1986, o mesiac neskôr, už boli premiestnení všetci, ktorí žili v okruhu 30 km okolo elektrárne (asi 116 000 ľudí).

Podľa správ sovietskych vedcov bolo 28 000 km² kontaminovaných 137Cs s úrovňou vyššou než 185 kBq/m². V tejto oblasti žilo približne 830 000 ľudí. Asi 10 500 km² bolo kontaminovaných 137Cs s úrovňou vyššou než 555 kBq/m². Z tejto plochy približne 7 000 km² leží v Bielorusku, 2 000 km² v Ruskej federácii a 1 500 km² na Ukrajine. V tejto oblasti žije asi 250 000 ľudí. Ich správu potvrdil International Chernobyl Project Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu.

Dnes je skôr úplne evakuovaná oblasť okolo elektrárne rozdelená na dve zóny. V tej prvej žije asi 600 starších ľudí, ktorí sa do oblasti dobrovoľne vrátili a dostávajú peňažný príspevok od štátu, ktorý zaisťuje tiež dovoz jedla a vody z nezamorených oblastí. Do druhej, tzv. Mŕtvej zóny majú prístup len vedci a exkurzie.

 

Porovnanie s inými katastrofami

Černobyľská havária bola ojedinelou udalosťou. Prvýkrát v histórii komerčnej výroby elektrickej energie z jadra došlo pri havárii k úmrtiam priamo spôsobeným radiáciou. Neskoršia havária v spracovacom závode v japonskej Tokaimure dňa 30. septembra 1999 vyústila v smrť jedného pracovníka na ožiarenie až 22. decembra toho istého roku. Havária elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach v roku 1976 mala síce dve obete, ale tie boli udusené uniknutým oxidom uhličitým, nie rádioaktivitou. Pri druhej havárii však k určitému úniku rádioaktivity došlo, bezpečnostná brána hlavného bloku elektrárne sa automaticky uzavrela 22. 2. 1977 a už sa nikdy neotvorila. Likvidácia elektrárne A1 sa vykonáva až v súčasnosti.

Počtom zabitých je táto havária porovnateľná s niektorými haváriami priehrad. V Európe bolo najväčšou haváriou priehrady zabitých približne 2 000 ľudí vlnou vzniknutou po zosuve pôdy do priehrady Vajont v Taliansku (9. októbra 1966). Najväčšie nešťastie sa odohralo v Číne v roku 1975 na rieke Jang-c’, kde po pretrhnutí niekoľkých hrádzí zahynulo počas jedného dňa 80 000 až 200 000 ľudí (presné čísla boli čínskymi úradmi utajené).

Čínske priehrady môžu poslúžiť tiež pre porovnanie počtu evakuovaných – len kvôli stavbe priehrady Tri rokliny bolo treba presídliť asi 700 000 ľudí.

Porovnanie možno vykonať aj s výrobou elektriny z uhlia: Každý rok zahynú vo svete pri banských haváriách desiatky až stovky baníkov. Pred zavedením rôznych technológií na čistenie dymu kyslé dažde a spad mierne rádioaktívneho popolčeka len u nás zničili tisíce štvorcových kilometrov lesov a spôsobili choroby a úmrtia státisícov ľudí.

 

Divoká príroda v okolí Černobyľu

V hlbokom kontraste k dopadom na ľudskú populáciu možno povedať, že evakuácia oblasti obklopujúcej elektráreň umožnila vytvorenie bohatej a jedinečnej rezervácie divokej prírody. Nie je známe, či bude mať kontaminácia spadom nejaký dlhodobý nepriaznivý vplyv na flóru a faunu v oblasti, pretože rastliny a zvieratá sa vzájomne významne líšia a ich radiačná tolerancia je iná než ľudská. Zdá sa však, že sa rozmanitosť druhov v kontaminovanej oblasti vďaka zmiznutiu ľudského vplyvu zvýšila.

 

Elektráreň po havárii

Problémy samotnej elektrárne katastrofou vo 4. reaktore neskončili. Ukrajinská vláda ponechala kvôli nedostatku elektriny v krajine tri zostávajúce reaktory v prevádzke. V roku 1991 poškodil požiar reaktor číslo 2 a zodpovední činitelia vyhlásili, že je neopraviteľne poškodený a odpojili ho. Reaktor číslo 1 bol odstavený v novembri 1996 ako časť dohody medzi ukrajinskou vládou a medzinárodnými organizáciami ako je IAEA o ukončení činnosti elektrárne. V novembri 2000 ukrajinský prezident Leonid Kučma počas slávnostného ukončenia prevádzky osobne stlačil vypínač 3. reaktora a odstavil tým definitívne celú elektráreň.

 

Potreba budúcich opráv

Sarkofág nedokáže trvale účinne uzavrieť zničený štvrtý reaktor. Narýchlo urobená konštrukcia, v mnohých prípadoch na diaľku priemyselnými robotmi, má za následok jeho rýchle starnutie a ak by sa zrútil, mohol by sa uvoľniť ďalší mrak rádioaktívneho prachu. Preberalo sa veľa plánov na výstavbu trvalejšieho puzdra, ich realizáciu však doposiaľ brzdila korupcia. Väčšina peňazí venovaných zahraničnými krajinami na pomoc Ukrajine bola vyplytvaná neefektívnym rozvrhnutím stavebných zmlúv a celkovým riadením alebo boli jednoducho ukradnuté.

Pod sarkofágom zostalo po havárii asi 95% paliva reaktora, čo predstavuje rádioaktivitu asi 18 MCi = 0,67 EBq. Rádioaktívny materiál sa skladá zo zvyškov jadra reaktoru, prachu a láve podobných „palivo obsahujúcich materiálov“, ktoré tiekli zničenou budovou reaktora, než stuhli do keramickej formy. Podľa triezvych odhadov sa pod železobetónovým obalom nachádzajú najmenej 4 tony rádioaktívneho prachu.

Do betónu pokrývajúceho reaktor presakuje voda a vyplavuje rádioaktívne materiály do okolitých podzemných vôd. Vysoká vlhkosť vnútri krytu prispieva k ďalšej erózii jeho oceľovej konštrukcie a následnému úniku rádioaktivity. V reaktore sa vedci objavili nový nerast – černobylit.

Nový sarkofág v Černobyle

Nový sarkofág v Černobyle

Záver

Táto stránka vznikla za účelom otestovania návštevnosti stránok týkajúcich sa mediálne preberaných tém a bola spustená tri dni pred 30. výročím nehody v Černobyľskej atómovej elektrárni V. I. Lenina. Autor si myslí, že atómová energia je stále najbezpečnejšou a najčistejšou formou získavania elektrickej energie. Hrdinom, ktorí zasahovali v prvých hodinách po havárii a všetkým likvidátorom vzdáva svoj hold.

A teraz na veselšiu tému – ako bolo spomenuté, táto stránka vznikla za účelom testovania návštevnosti – pokiaľ máte viac ako 18 rokov a chcete si zahrať prvú československú Android hru pre dospelých ovládateľnú jazykom, kliknite sem.

Svedectvá preživších