Ten, kto prežil katastrofu v Černobyle

originál Michael Bond, preložil Pavrda (www.pavrda.cz)

Alexandr Juvčenko mal 26. apríla 1986 nočnú smenu na bloku 4 černobyľskej atómovej elektrárne. Patrí k niekoľkým málo šťastným, ktorí onú osudnú noc prežili. Prekonal mnoho operácií a dodnes trpí nevyliečiteľnou chorobou z ožiarenia.

Ako ste sa dostal pracovať do Černobylu?

Vybral som si to. Bola to jedna z najlepších elektrární v bývalom Sovietskom zväze, bývanie na krásnom mieste, a bol som tu na praxi pri svojom štúdiu. A tiež mi ponúkli dobré peniaze. Byť jadrovým inžinierom bolo v tej dobe veľmi prestížne, dnes ľudia chcú byť skôr biznismeni alebo právnici.

Čo ste robil v čase výbuchu?

Mal som nočnú smenu. Keď som prišiel do práce, zistil som, že test, ktorý sa mal robiť vo dne bol presunutý na večer. Reaktor bol vypnutý a tak sme ho mali len strážiť, ako sa ochladzuje. To je veľmi nenáročná práca. Myslel som, že to bude celkom pokojná noc.

Čo ste práve robil, keď došlo k výbuchu?

Bol som v kancelárii a preberal s kolegom nejaké dokumenty a schémy.

Čo sa stalo?

Najprv nebol výbuch, ale zemetrasenia. Výbuch prišiel po dvoch, troch sekundách. Dvere kancelárie sa vyvalili. Pripomínalo to demolácii starých domov, všade strašná kopa prachu, ale tiež pary. Bol to mohutný nápor vlhkého prachu a pary. Všetko sa triaslo a veci padali na zem. Potom zhaslo svetlo. Naše prvé myšlienky boli na to, kde sa ukryť. Utiekli sme do transportnej chodbičky, kde bolo miesto so zníženým stropom. Stáli sme tam a okolo nás sa všetko borilo.

Čo ste si mysleli, že sa deje?

Keď som počul dunenie, myslel som, že na nás niečo spadlo. Potom som nevedel. Možno začala vojna.

Napadlo vás, že to mohol byť reaktor?

Vôbec by ma nenapadlo si to dávať do súvislosti s reaktorom. Pred tým, než sa to stalo, neboli žiadne vibrácie, ani zvuky ani žiadne iné príznaky, že je niečo v neporiadku. Boli sme pripravení na rôzne krízové situácie. Ako inžinieri sme boli školení v tom, čo sa môže a nemôže s reaktorom stať a čo sa môže pokaziť. Boli sme pripravení na oheň a iné veci, ale na toto sme pripravení neboli. Mysleli sme, že bezpečnostné opatrenia sú spoľahlivé a že keď stlačíte núdzové tlačidlo, ako to v onú noc kolega Leonid Toptunov urobil, že sa zasunú regulačné tyče a všetko sa zastaví, ako by človek očakával. Ale tak to, žiaľ, nebolo. Ľudia robia chyby, ale my sme mysleli, že bezpečnostné opatrenia to zachráni. Jednoducho sme verili návodu na obsluhu.

Čo ste robil po explózii?

Vrátil som sa do kancelárie a volal na riadiacej sály, čo sa deje, ale telefón bol hluchý. Zrazu zazvonil telefón z 3. bloku. Dostal som príkaz priniesť nosidlá. Schmatol som ich a utekal. Cestou som stretol kolegu, ktorý bol bližšie k výbuchu. Nepoznal som ho. Mal čierne šaty a tvár znetvorenú, pretože bol celý od horúcej vody. Spoznal som ho po hlase. Poslal ma na miesto explózie, kde boli ranení. Mal o ne starosť, tak som vzal baterku a utekal hľadať kolegami blízkosti veľkých chladiacich nádrží.

A našiel ste?

Dobehol som tam, kde som očakával, že bude, ale všade boli len ruiny. Našiel som ho na druhej strane, podarilo sa mu odplaziť preč. Vyzeral rovnako: mokrý, špinavý a vážne popálený. Stál a celý sa triasol v ťažkom šoku. Posielal ma tam, kde došlo k výbuchu, kde bol aj kolega Valerja Chotemčuk. Ale on nemohol vidieť, že tým smerom nič nie je. Len prázdny priestor.

Čo bolo ďalej?

Zbadal som Jurija Treguba, ktorého poslal Djatlov, zástupca hlavného inžiniera, z riadiacej sály bloku 4, aby manuálne pustil do reaktora havarijnú natlakovanú vodu, ktorá ho zaplaví. S vedomím, že to sám nezvládne, som nasmeroval raneného kolegu k miestu, kde sa mu dostane pomoc a išiel s Tregubom pustiť chladiacu vodu.

A podarilo sa?

Nedostali sme sa ku kohútom. Nádrže boli v hale vedľa reaktora a viedli k nim dvoje dvere. Tie prvé nešli otvoriť kvôli závalu a zdeformovaným stenám a tak sme išli o pár poschodí nižšie k tým druhým dverám. Boli sme vo vode po kolená. Dvere otvoriť nešli, ale videli sme škárou len samé ruiny. Nádrže sa vyparili. Zostala len stenu a dvere doľava. Pozerali sme do prázdneho priestoru.

zniceny cernobylsky reaktor cislo 4

Zničený černobyľský reaktor číslo 4 (foto: Associated Press)

Obrazne povedané?

Vybehli sme von pozrieť sa, čo sa vlastne stalo. Bol to strašný pohľad. Čo sa dalo, bolo zničené. Chladiaci systém totálne v prdeli… Pravá strana reaktorovej sály úplne v prdeli… len naľavo vyčnievali nejaké rúrky. Došlo mi, že Chodemčuk musí byť mŕtvy. Miesto, kde mal byť, bolo v ruinách. Obrovské čerpadlá síce stáli, ale všade okolo boli len ruiny. Musel tam byť niekde pod tým pochovaný. Z miesta, kde sme stáli, bolo vidieť veľký lúč svetla z reaktora do nekonečna nad ním. Bolo to ako laser. Vznikalo to ionizáciou vzduchu. To svetlo bolo modré a vyzeralo to nádherne. Pár sekúnd som sa na to pozeral. Keby som tam stál pár minút, asi by som pravdepodobne zomrel na mieste, pretože úroveň gama žiarenia, neutrónov a všetkého ostatného, čo sa dralo von, bola obrovská. Ale Tregub ma zatiahol za roh. Bol starší a skúsenejší.

Čo ste robili potom?

Utekali sme na riadiacu sálu bloku 4, ale narazili sme na troch pracovníkov, ktorých Ďatlov poslal do reaktorovej haly ručne zasunúť riadiace tyče. Tregub pokračoval do riadiacej sály bloku 4 ohlásiť, čo sme videli, a ja som išiel s nimi zasunúť tie tyče. Hovoril som im, že ten príkaz, čo dostali, nemá zmysel, pretože žiadna reaktorová sála už nie je a je veľmi nepravdepodobné, že tam budú nejaké riadiace tyče. Povedali mi na to, že som to videl len zospodu a že sa pôjdu presvedčiť zvrchu.

Uvedomovali ste si, ako nebezpečné to bolo?

Áno.

Čo sa stalo potom keď ste prišli do reaktorovej sály?

Vyšplhali sme na rímsu, ale bolo tam málo miesta. Pretože som šiel posledný, zostal som držať dvere. Požičal som im baterku a počúval, čo hovorili, keď vošli dnu a hľadeli do hrtanu jadrového vulkánu. Nakoniec uznali, že tam nič nenarobia a že musia rýchlo preč.

Čo sa potom stalo tým trom?

Zomreli veľmi náhle. Tá stena a dvere mi zachránili život. Dostal som vysokú dávku, keď som tie dvere držal. Museli sme urobiť všetko, čo bolo treba. A najhorší bol pocit, že nebolo nič, čo by sa dalo robiť…

Kedy sa vám urobilo zle?

Asi o tretej hodine, hodinu a pol po výbuchu.

Ako ste sa cítil?

Začal som sa cítiť choro. Aj keď som vedel, že prvé príznaky choroby z ožiarenia sú nevoľnosť a zvracanie, premýšľal som, či som nezjedol niečo zlé. Na tie najhoršie veci som chcel nemyslieť. Pol hodiny po výbuchu som stretol človeka s dozimetrom. Mal ochranný oblek, takže som nepoznal, kto to je. Spýtal som sa ho na stav. Ukázal mi prístroj – ručička išla za roh. To ma vydesilo. Nedalo sa povedať, aká je úroveň radiácie, ale určite bola veľa veľká. Do miestnej nemocnice som nastúpil v 5 ráno, večer nás viezli do Moskvy.

Myslel ste, že tam umriete?

Najhoršie bolo tam ležať a počúvať ako jeden po druhom umierajú. Čakal som, kedy prídem na rad. Nie som veriaci človek a nepoznám žiadne modlitby, ale vtedy som sa každý večer modlil, aby som sa ráno zase prebudil.

Ako vás liečili?

Bola to veľmi intenzívna, náročná liečba, na ktorú ste museli byť silní. Neustále mi menili krvnú plazmu. Pár mesiacov som žil z cudzej krvi. Potom sa objavili nádory z radiácie. Mal som veľa popálenín. Za pár mesiacov to už vyzeralo, že budem žiť. Telo si začalo vytvárať potrebné látky samo. Už som nepotreboval transfúzie. Ale stále som bol nadopovaný morfiom. Moja žena Nataša hovorila, že som stratil veľa telesnej váhy a vyzeral ako umierajúci. Hovorila, že som hovoril pomaly a ticho, ale zachoval si čistú hlavu. Rozumel som, čo sa deje.

Čo vám dávalo silu žiť?

Dobre ma liečili a bol som prirodzene silný a zdravý. Veď som mal len 24 rokov.

Stále fyzicky trpíte?

Musím mať transplantácie kože a stále sa mi objavujú nádory. Bez tých spálenín by to ale nebolo také zlé.

Ako si vás ľudia v Rusku vážia?

O tom nechcem hovoriť. Nechcem, aby to ľudia vedeli. Dostal som dve medaily, jednu za hrdinstvo v onú noc a druhú 10 rokov potom, ale to dostal každý. Snažím sa žiť obyčajný život. Moji susedia to o mne nevedia.

Vrátili ste sa niekedy do Černobylu?

Raz, keď ho v decembri 2000 vypínali. Bol som pozvaný ako špeciálny hosť. Prechádzali sme 3. blok, ktorý je presnou kópiou toho, čo vybuchol. Necítil som sa dobre. Kolená sa mi rozklepali, keď som stál na vrchu reaktora.

Čo si myslíte o jadrovej energii?

Nemám s ňou problém, ak je bezpečnosť nadradená nad ostatné faktory, ako sú peniaze a čokoľvek iného. Ak zostane bezpečnosť číslom jedna pri plánovaní, stavbe a prevádzke elektrárne, potom je to správne.

Ďalšie svedectvo

Zdroj: http://www.newscientist.com/opinion/opinterview.jsp?id=ns24611
Preložil: Pavrda (www.pavrda.cz), marec 2005