Svedectvo Viktora G. Smagina

podľa G. Medvedeva

Mal som striedať Akimova 26. apríla o 8:00 ráno. Spal som tvrdo, výbuchy nepočul, prebudil sa o siedmej ráno a šiel si na balkón zafajčiť. Zo 14. poschodia bol dobrý výhľad na elektráreň. Keď som pozrel na tú stranu, videl som, že centrálna sála 4. bloku je zničená. Nad blokom bol oheň a dym. Bolo mi jasné, že je to vážne a išiel som k telefónu zavolať do riadiacej sály. Ale KGB už telefóny odstrihla, aby zabránila úniku informácií. Pobral som sa na odchod. Nariadil som žene zavrieť a utesniť dvere a okná, deti nepúšťať von a zostať doma, kým sa nevrátim.

Vybehol som na ulicu k zastávke autobusu. Nešiel. Skôr prišiel „Rafik“. Ponúkol sa, že ma odvezie nie k vrátnici ABK-2, ako obvykle, ale k ABK-1 na prvom bloku.

Došli sme k ABK-1. Tam už bolo všetko obsadené milíciou. Nechceli nás pustiť dnu. Ukázal som preukaz vedúceho operatívneho personálu a aj keď dosť neochotne, pustili ma dovnútra.

U ABK-1 som stretol Brjuchanovových zástupcov V. I. Gundara a I. N. Carenka idúcich do bunkra. Vyzvali ma: „Choď, Vito, do riadiacej sály 4. bloku a vystriedaj Babičeva. Vystriedal Akimova o šiestej ráno, určite už nachytal dosť… Nezabudni sa prezliecť v „skleníku“(tak sme hovorili konferenčnej sále…“

Radšej sa prezliecť tu, došlo mi, na ABK-2 je radiácia.

Vyliezol som do „skleníka“. Bola tam kopa oblečenia: kombinézy, čepce, dozimetrické lístky. Ako som sa prezliekal, zbadal som cez sklo generála MVD (bol to zástupca ministra vnútra Ukrajinskej SSR, G. V. Berdov), ktorý prišiel do kancelárie Brjuchanova.

Rýchlo som sa prezliekal bez najmenšieho tušenie, že sa z bloku vrátim rovno do nemocnice silno ožiarený dózou 280 rad. V rýchlosti som si vzal ochranný odev, „bachyly“, čepiec, lístok na 200 rad a vybehol do dlhej chodby deaeratónnej etažérky (najdlhšia chodby skrz všetky 4 bloky) k 4. bloku. V mieste, kde sa nachádzal centrálny počítač „Skala“ bol prevalený múr, tiekla voda a parilo sa. Nakukol som do miestnosti. Zo stropu tiekla na skrine počítačovej techniky voda. To som ešte nevedel, že tá voda je silne rádioaktívna. V miestnosti nikto nebol. Juru Badajeva už zjavne odviezli. Išiel som ďalej. Nahliadol som do sály dozimetrie. Tam už hospodáril zástupca náčelníka služby RB – radiačnej bezpečnosti – Krasnožon. Gorbačenko už nebol. A mal byť. Aj jeho odviezli alebo niekde chodil po bloku. S Krasnožonem bol na sále tiež náčelník nočnej dozimetrickej smeny Samojlenko. Hádali sa. Započúval som sa a vyrozumel, že nie sú schopní určiť silu radiácie. Samojlenko trval na tom, že je radiácia ohromná, ale Krasnožon tvrdil, že možno pracovať 5 hodín, než človek získa dávku 25 BER.
„Ako dlho sa tu môže pracovať?“, zavolal som na nich a prerušil hádku.
„Je tu 1000 mikroröentgenov za sekundu, to je 3,6 röntgenu za hodinu, takže 25 BER nachytáš za 5 hodín práce!“
„To sú všetko špekulácie“, vložil sa do reči Samojlenko. Krasnožon zbelel.
„Čože? To nemáte poriadny dozimeter?“, žasol som.
„Mali sme jeden v sklade“, odpovedal Krasnožon, „ale ten je zavalený troskami. Takúto haváriu nikto z náčelníkov nečakal…“
„A vy ste čo, chlapi?“, pomyslel som si a išiel ďalej.

Všetky okná na chodbe bola vybité výbuchom. Silne zapáchalo ozónom. Organizmus pociťoval silnú radiáciu. A to sa hovorí, že pre to nemáme zmyslové orgány. V hrudi som pocítil nepríjemný pocit: spontánny pocit paniky a strachu. No, držal som sa. Vonku už bolo svetlo, takže zával bol vidieť dobre. Asfalt okolo bol posypaný niečím čiernym. Pozrel som sa pozorne – veď to je grafit z reaktora! To snáď nie! Bolo mi jasné, že s reaktorom je to zlé. To som ale ešte vedel primálo.

Vošiel som do riadiacej sály. Bol tu V. N. Babičev a zástupca hlavného inžiniera po vedeckej stránke M. A. Ljutov. Sedel za stolom náčelníka smeny bloku.

Oznámil som Babičevovi, že som ho prišiel vystriedať. Bolo 7 hodín a 40 minút ráno. Povedal, že nastúpil pred hodinou a pol a cíti sa normálne. V takýchto prípadoch je prichádzajúca smena podriadená existujúce smene.

„Akimov a Toptunov sú ešte na bloku“, povedal, „otvárajú ventily na trase vodného napájania reaktora v miestnosti 712 na značke 27. Pomáhajú im starší inžinier – mechanik z prvej skupiny Něchajev, starší inžinier prevádzky reaktorovej čaty prvej skupiny Uskov a zástupca náčelníka reaktorovej čaty prvej skupiny Orlov. Choďte, Viktor, a vystriedajte ich. Už majú určite dosť…“

Zástupca hlavného inžiniera po vedeckej stránke Ljutov sedel, držal sa za hlavu a tupo prehlásil: „Povedzte mi, chlapi, teplotu grafitu v reaktore a ja vám všetko objasním…“
„O akom grafitu hovoríte, Michail Alexejevič?“, začudoval som sa, „veď sa váľa všade okolo. Choďte sa pozrieť, vonku už je svetlo. Videl som ho na vlastné oči.“
„Čože? Čo si videl?“, spýtal sa vystrašene a nedôverčivo Ljutov.
„Poďte sa pozrieť“, vyzval som ich.
Vyšli sme na chodbu a potom do miestnosti záložného riadiaceho pultu, ktorá bola bližšie k závalu. Tiež tam boli vybité okná, sklo škrípalo pod nohami. Vzduch bol nasýtený rádionuklidy s dlhým polčasom rozpadu. Od závalu svietilo gama žiarenie s intenzitou pätnásťtisíc röntgenov za hodinu. To som vtedy nevedel.
„Pozrite sa“, povedal som Ljutovovi, „okolo je čierno od grafitu“.
„To myslíte vážne, že je to grafit z reaktora?“, neveril svojim očiam Ljutov.
„A čo by to inak bolo?“, sám som nechcel veriť tomu, čo vidím. Už som poznal, ako kvôli lži zbytočne umierajú ľudia, je načase pozrieť sa pravde do očí. Vytrvalo som presviedčal Ljutova:
„Pozrite sa, veď to sú grafitové bloky. Jasne je vidieť blok so samčekom (výstupkom) a samičkou (jamkou), uprostred otvoru technologického kanála. Vy to nevidíte?“
„Vidím. No, ak je toto reaktorový grafit…“, nedokončil vetu.
Táto slepota ľudí ma vždy doháňala k šialenstvu.
„A čo si myslíte, že by to inak bolo?“, začínal som revať na náčelníka.
„Koľko toho tu je?“, rozhovoril sa nakoniec Ljutov.
„Asi nie všetko. Ak to vyletelo z reaktora, tak na všetky strany. Ale nevyzerá to, že by to bolo všetko vonku. Z domu som v sedem ráno videl oheň a dym z podlahy centrálnej sály…“

riadiaci pocitac SKALA

Riadiaci počítač SKALA

Vrátili sme k riadiacemu pultu. Tiež tu to zdravo páchlo radiáciou. Pozrel som na riadiaci panel svojho rodného 4. bloku. Ako by som ho videl prvýkrát. Všetko mŕtve. Ručičky ukazovali buď nulu, alebo išli za roh. Počítač DREG systému Skala, ktorý obvykle neustále produkoval výpisy parametrov reaktora, mlčal. Všetky grafy a zápisy ešte len čakali na svoj čas. Zaznamenali krivky parametrov technologického procesu a čísla – nemých svedkov o prebehnutej havárii. Zakrátko si pre ne prídu a pošlú ich do Moskvy. Rovnako ako všetky hlásenia z riadiaceho pultu a vôbec zo všetkých pultov. Zabalia to do obálky, opečiatkujú a nazdar… Len 211 kruhových ukazovateľov polohy riadiacich tyčí vystupuje z šedi mŕtveho pultu núdzovým podsvietením stupníc. Strelky sa zastavili na hodnote 2,5 metra, do hĺbky 4,5 metra nedošli.

 

Opustil som riadiacu sálu a bežal po schodisku nahor na značku 27 vystriedať Akimova v miestnosti 712. Cestou som stretol Tolja Sitnikova. Vyzeral zle, kožu mal od radiácie opálenú do hneda a zvracal. Prekonal slabosť a vracanie povedal:
„Všetko som videl… Podľa príkazu Fomina a Brjuchanova… Oni veria, že je reaktor celý… Bol som v centrálnej sále, na streche bloku B. Je tam veľa grafitu a paliva. Nahliadol som do reaktora. Podľa mňa je rozorvaný a horí plameňom. Nechce sa mi tomu veriť…“

Jeho „podľa mňa“ vzbudzovalo trýznivý pocit. Ani on, fyzik, nechcel do poslednej chvíle veriť hrôze, ktorú na vlastné oči uvidel. Toto bolo „to“, čoho sa po celú dobu rozvoja jadrovej energetiky všetci najviac obávali. Celú dobu to skrývali. A teraz sa „to“ stalo.

Sitnikov pokračoval dole a ja som vybehol hore. Prah dverí miestnosti 712 bol vysoký asi 350 mm. Celá miestnosť bola do tejto úrovne zaliata vodou, v ktorej plávali kúsky paliva. Z miestnosti vyšli Akimov s Toptunovom. Celí opuchnutí, tváre a ruky opálené od radiácie do hneda (v nemocnici sa ukázalo, že boli opálení aj pod oblečením, ktoré radiácii nevadilo). Opuchnuté pery a jazyky, s ťažkosťami hovorili.

„Ja to nechápem“, dostal zo seba Akimov, „všetko sme robili správne… Prečo to? Veru, je to bieda, Víto… My už to máme za sebou… Otvorili sme, zdá sa, všetky ventily na trase… Prever prosím tretie na každej strane…“

Spustili sa dolu a ja som vošiel do miestnosti č. 712 veľkej asi osem metrov štvorcových, v ktorej sa nachádzalo hrubé potrubie, ktoré sa rozdeľovalo na dva „rukávy“ alebo „nitky“, ako sa im hovorilo, každá s priemerom 200 milimetrov. Na každej nitke boli 3 ventily. Tie Toptunov s Akimov otvorili, aby, ako sa domnievali, mohla do reaktora prúdiť voda od napájacieho čerpadla. V skutočnosti sa však do reaktora nedostala ani kvapka, všetka voda končila v suteréne, odkiaľ zaplavovala káblové chodby a roznášala radiáciu po elektrárni…

Napodiv, väčšina personálu, vrátane mňa, považovali v ten čas želanie za realitu.

„Reaktor je celý“, želanie každého z nás, ktorému sme nechceli prestať veriť, očarilo dušu a myseľ každého z nás tu, v Pripjati, Kieve, a áno aj v Moskve, z ktorej prichádzali jasné a prísne príkazy: „Dodávajte do reaktora vodu!“

Tieto príkazy uspokojovali, posilňovali sebavedomie a pridávali síl tam, kde už podľa všetkých biologických zákonov byť dávno nemali…

Potrubie v miestnosti 712 bolo napoly zatopené. A od tejto vody „svietilo“ okolo tisícky röntgenov za hodinu. Všetky ventily boli odpojené, bez prúdu, manipulovať sa s nimi muselo ručne. A krútiť bolo na dlho – na hodiny. Veď aj veru Akimov s Toptunovom krútili niekoľko hodín a nachytali svoje osudné dávky. Preveril som, čo je a čo nie je otvorené. Po dvoch ventiloch na ľavej i pravej strane bolo otvorené. Ujal som sa tretieho. Bol tiež pootvorený. Otváral som ďalšie. Strávil som tam okolo 20 minút a schytal 280 rad.

Potom som sa vrátil dole do riadiacej sály a vystriedal Babičeva. So mnou tam ostali: starší inžinieri riadenia bloku Gašimov a Breus, starší inžinier riadenia turbín Saša Čeraňov, jeho dvojník Bakajev a náčelník smeny reaktorovej čaty Serjoža Kamyšnyj. Ten behal sem a tam po bloku v snahe odpojiť dve ľavé nádrže deaerátoru, z ktorých tiekla voda na poškodené napájacie čerpadlo. Nedarilo sa mu. Ventily tam mali priemer 600 mm a tiež po výbuchu došlo k posunu deaeratorej etažérky od monolitu reaktora o pol metra, pretrhali sa priechodky. Ovládať ventily ručne nešlo. Pokúšali sa to opraviť, predĺžiť, ale vysoká úroveň gama žiarenia to nedovolila. Kamyšnyjmu pomáhali starší turbinista Kovaljev aj strojník Kozlenko.

O deviatej ráno bolo odstavené pracujúce napájacie čerpadlo a sláva bohu, prestali zaplavovať pivnice. Došla voda v deaerátorech.

Ja som po celý čas sedel pri telefóne. Udržiaval som spojenie s Fominom a Brjuchanovom, oni zase s Moskvou. Hlásili do Moskvy: „Dodávame do reaktora vodu“ a naspäť prišiel príkaz: „Neprerušujte dodávku vody!“. Ale všetka voda dochádzala…

Na riadiacom sále bola rádioaktivita do 5000 röntgenov za hodinu, v miestach bližšie závalu aj vyššia. Avšak, nebolo čím merať. Presné hodnoty sme nepoznali. Nahlásil som Fominovi, že došla voda. Spanikáril a kričal na mňa: „Musíte dodávať vodu!“. A odkiaľ ju mám asi vziať?

Fomin rýchlo hľadal riešenie. Nakoniec vymyslel, že poslal zástupcu hlavného inžiniera pre výstavbu nových blokov Leonida Konstantinoviča Vodolažka a náčelníka smeny bloku Babičeva, ktorého som vystriedal, aby zorganizovali dodávku vody z nádrží čistého kondenzátu (tri nádrže, každá o objeme 1000 metrov kubických) a havarijnými čerpadlami ju dostali do reaktora . Našťastie sa tento Fominov hazard nestretol s úspechom…

Okolo druhej hodiny popoludní som opustil riadiacu sálu štvrtého bloku. Cítil som sa naozaj mizerne: nevoľnosť, vracanie, bolesť a točenie hlavy, malátnosť (choroba z ožiarenia). Umyl sa, prezliekol a odobral sa na ošetrovňu na prvý blok. Tam už boli lekári a sestry…

Choroba z ožiarenia

Veľkosť dávky (Gy)Doba do nástupu príznakovDĺžka latentnej fázyCelkové následky
Do 0,5Bez trvalých následkov, maximálne možné laboratórne dôkazy expozície
0,5-1Bez klinických príznakov, klinické príznaky len u nadprahovo ožiarených tkanív
1-2viac ako 3 hodiny3-4 týždneNiekedy infekčné a hemoragické komplikácie
2-6do 2 hodín2 týždne50% úmrtnosť
6-10do 1 hodinyokamžitý nástup75% úmrtnosť
10-15do ½ hodinyokamžitý nástup100% úmrtnosť
Nad 15okamžitý nástupokamžitý nástup100% úmrtnosť

Poďakovanie

preložil Pavrda (www.pavrda.cz), apríl 2005